Polovica augusta je preč a letné prázdniny sa síce pomaly, ale iste krátia. Nový akademický rok je už takpovediac za rohom a nasledujúci mesiac by sme mali opäť usadnúť do školských lavíc. Alebo nie?

Momentálne ma čaká tretí a snáď posledný ročník bakalárskeho štúdia, z ktorého som tri celé semestre strávila doma za počítačom. Osobne mi dištančné štúdium ako také neprekáža, dokonca má oproti tomu klasickému množstvo výhod. Šetrí nielen financie, ale aj čas, ktorý by som inak strávila cestovaním. A dokonca nie som ani ten typ človeka, ktorý šiel na „výšku“ kvôli študentskému životu. No napriek tomu mám stále pocit, akoby som o niečo prichádzala… Podľa všetkých by sa predsa malo jednať o najkrajšie obdobie našich životov, nabité zážitkami, emóciami a získavaním nových priateľstiev. Namiesto toho však sedíme zavretí doma, hľadiac do obrazoviek ožiarení modrým svetlom.

Už si vlastne ani nepamätám, kedy som sa naposledy so svojimi spolužiakmi videla. Ak by som ich  stretla niekde na ulici, je možné, že by som ich ani nespoznala, nepamätám si totiž ani ich mená, ani tváre. Všetka komunikácia s nimi sa obmedzila na prostý facebookový chat a bezduché hlasy v Teamsoch. A to som ešte nespomenula tohtoročných druhákov, ktorých reálne skúsenosti so školou boli redukované na necelé dva týždne, čím sa ich prechod zo strednej školy na univerzitu ešte sťažil. Nielen im, ale i nám ostatným pribudlo množstvo povinností. Museli sme sa naučiť, ako sa stať pánmi vlastného času, nájsť rôzne spôsoby, ako si všetko zorganizovať a udržať pod kontrolou v domácom prostredí plnom rušivých elementov. Všetko sa však dalo zvládnuť, najhoršia na tom bola neistota, ktorá však stále pretrváva a nikto ešte presne nevie, ako to budúci mesiac bude vyzerať.

O necelé tri týždne by som sa mala ísť ubytovať na internát. Som z toho však trochu na vážkach, neviem či si mám rovno zobrať veci alebo radšej nie. Minulý rok začal úplne rovnako, no vieme, ako rýchlo sa aj skončil. Aj keď som si to najnutnejšie zobrala naspäť, po zvyšok vecí som si nebola schopná prísť niekoľko mesiacov. Čo ma však potešilo bolo, že sa ubytovacie rozhodlo nám dané nepríjemnosti uľahčiť zľavou na kolejné, za čo im patrí nielen moja vďaka.

Našla som si tiež prácu, ktorá ma celkom baví. Teraz však neviem či v nej budem môcť pokračovať, nakoľko je veľmi časovo náročná a pokiaľ budeme opätovne navštevovať školu prezenčne, budem v nej musieť skončiť. Áno, sama som si vybrala, že chcem študovať a nikto ma k tomu nenúti. Na návrat do školy som viac-menej pripravená a zamestnávateľa som varovala, že všetko závisí od danej situácie. Na druhej strane ich zase nechcem nechať v štichu, keď im zo dňa na deň poviem, že odchádzam a že za mňa majú hľadať náhradu, no predstava, že by som mala zostať doma ďalší semester či dva, mi taktiež úplne nevonia. Nech už to bude akokoľvek, prispôsobím sa, ale nedostatok informácií ma doslova hnevá. Podobne sú na tom aj ostatní, či sa jedná o študentov, pedagógov alebo samotné vedenie školy. Všetci dobre vieme, ako to chodí a že sa všetko opäť dozvieme až na poslednú chvíľu.

Viem, situácia je, aká je. Sama ju nezmením a sťažovať sa na ňu mi nepomôže. No napriek tomu však dúfam, že nasledujúci školský rok prebehne štandardne, keďže je to, nielen pre mňa, ale i pre mnohých ostatných, posledná šanca byť pravým vysokoškolákom a nielen „gaučovým študentom“. Túžim po tom, odniesť si z tohto obdobia viac, než len bolesti očí a chrbta…