Hoci som v polovici dvadsiateho roku svojho života, od vtedy, čo viem rozprávať, som vystriedala veľké množstvo kamarátov. Počítam do nich aj tých imaginárnych, ktorých som mala v škôlke, pretože sa so mnou deti nechceli kamarátiť, čo sa so mnou tiahlo neskutočne dlhú dobu. Mám pocit, že komunikovať s ľuďmi spôsobom, ktorým im ukážem, že vlastne nie som úplne zlá na pokec, som sa naučila až vo štvrtom ročníku na strednej. Do tej doby som bola „tá divná“, čo sedela bokom buď sama, alebo s ďalšími divnými osobami.

Hoci som vystriedala tri základné školy, nikde som sa nestala tou úžasnou populárnou dievčinou zo seriálov. Skôr som bola tá, ktorú by najradšej zavreli do skladu v telocvični tesne pred víkendom, aby ma objavili až v pondelok. Vždy, keď som opustila jednu základnú školu, o tých pár kamarátov z nej som prišla. Neviem, ako to majú s vnímaním kamarátstiev extroverti, no ja, ako v tej dobe introvert, som to brala veľmi zle. Najmä na strednej, keď ma chytala puberta a všetko som brala omnoho intenzívnejšie, som akúkoľvek zmenu osôb vo svojom okolí brala zle. Najmä, keď som si s danou osobou bola blízka a neskôr som si uvedomila, že stratila záujem o to, aby som sa ďalej zdržiavala v ich živote. Keď som odchádzala na výšku, išla som do neplánovanej Ostravy s ľuďmi, s ktorými som prvotne vôbec nepočítala. Odchádzala som na internát a hoci som tam mala kamarátov a nového priateľa, cítila som sa, akoby som nikoho nepoznala. Tí, s ktorými som počítala väčšinu strednej mali vlastné životy, niektorí z toho môjho odišli dosť agresívnym spôsobom a keď som vstúpila prvý raz na fakultu, bola som zo socializácie dosť zúfalá.

Keď som začala premýšľať nad zmyslom existencie, čo znie pomerne zúfalejšie, než v tej dobe bolo, začala som premýšľať aj nad tým, prečo sa okolo mňa ľudia tak točia. Je to snáď moja vina? Robím niečo zle? Mám sa vôbec ešte pokúšať hľadať si nových kamarátov? V devätnástich rokoch sú také myšlienky celkom smutné. Ale dosť mi otvorili oči. Nejde o to, že by som ja bola tá zlá. Samozrejme, že mám chyby. Každý z nás ma mnoho chýb ktoré niekomu vadia viac, niekomu vadia menej. Kým nie sú vyslovene škodlivé, toxické, či deštruktívne, tak naše spoločenské interakcie ovplyvňujú naše okolie len do takej miery, do akej ich druhá osoba vníma. Nemôžem niekoho nútiť, aby moje chyby ignoroval, keď mu vadia, rovnako ako do toho nikto nemôže nútiť mňa. Keď moje koníčky moju najlepšiu kamarátku nezaujímajú a miesto toho má potrebu sa baviť o veciach, ktoré nezaujímajú mňa, tak sme si zvolili zlú osobu, ktorá má byť náš partner v zločine.

Rovnako je to s dávaním a braním. Väčšinou sú to samozrejme subjektívne pohľady, pretože každý vníma rôzne záležitosti inak cenne. Toxické kamarátstva nestoja za to, aby sa udržiavali. Rovnako za to nestoja kamarátstva, ktoré sú nerovnomerne rozložené v podpore, pochopení, či len v takej veci ako „nájsť si čas“. Človek je tvor spoločenský. Spoločenstva tvoríme od nepamäti. Či už sme sedeli v jaskyni a pripravovali sa na mamuty, či v bytoch nad pivom zdieľame svoj voľný čas. Vždy sme boli v spoločenstvách, ktoré môžu byť maličké, tvorené len pár ľuďmi alebo obrovské, kde ich je niekoľko desiatok. Z týchto spoločenstiev však môže byť človek vytlačený, ak nezapadá. Nemusí to byť ani z jednej strany úmyselne, mnohokrát sa to deje podvedome. Ak je niekto počítačový hráč, ktorý v živote nedržal činku, pravdepodobne ho zo skupiny kulturistov vytlačia či to budú chcieť alebo nie. Malé kamarátstva sa správajú rovnako. Dajú sa jednoducho podvedome rozbiť, vzťahy sa dajú zničiť, keď si dvaja ľudia nerozumejú a potom je už len na človekovi, aby sa zachoval tak, ako sa zachovať má.

Na konci strednej sa mnoho z mojich kamarátstiev premenilo na toxické. Navzájom sme zo seba vysávali silu a miesto toho, aby sme si ju aj doplňovali, sme jednoducho boli voči sebe protivní, zlí, až sme sa nakoniec rozhodli, že takto to ďalej nejde. Nejde len o kamarátstva, kde by si mal človek povedať dosť. Náš čas má nezmerateľnú hodnotu a mal by si uvedomiť, kam ho chce investovať. Keď ľudia investujú svoje peniaze, prečo časom mrhajú? Byť v nesprávnom vzťahu, či už kamarátskom alebo romantickom, je nehorázne plytvanie niečoho takého, ako je čas. Zo začiatku mi to tak neprišlo. Zo začiatku som sa trápila a obdobia, kedy som prichádzala o mnoho svojich kamarátov som vnímala neskutočne zle. Časom som ale zistila, že to nebolo nutne niečo, čo by som mala ľutovať. Nikto by nemal ľutovať, keď sa oslobodí od niečoho, čo ho držalo späť. Práve naopak. Získa vďaka tomu čas, ktorý môže investovať do nových priateľstiev, nových vzťahov, koníčkov, či sám do seba.